Manželstvo, rodina – Božie dielo

KKC 1601-1666

SVIATOSŤ MANŽELSTVA

O sviatosti manželstva a kresťanskom spolužití muža a ženy sme počuli mnoho prednášok, katechéz, za posledné roky bolo vydanej veľké množstvo odbornej náboženskej literatúry. Téma sviatosti manželstva, téma o rodine ako najzákladnejšej a najpodstatnejšej mikro spoločnosti  je často opakovanou v homíliách biskupov a kňazov. A predsa. Rozpad rodín, nefungujúce manželstvá, kde to zo dňa na deň škrípe viac a viac, rozvody sú častou realitou našej doby. Zdá sa však, že problém krízy manželstva nie je väčší, ani menší ako v celej našej spoločnosti. Veď my, príslušníci uvedených zložiek sme jednou, pomerne veľkou časťou nášho katolíckeho Slovenska.

Prečo je treba chrániť rodinu?

Rodina nie je výmysel človeka. Rodina je Božie dielo, lebo sám Boh – Stvoriteľ, je pôvodcom manželstva, keď človeka stvoril ako muža a ženu. Hoci ju tvoria ľudia, predsa je to božská ustanovizeň na zemi. Rodina patrí k najväčším dobrám, ktoré Boh pripravil pre človeka.

Boh mal viacero dôvodov na to, aby na zemi založil ustanovizeň rodiny. Ten najhlavnejší z nich je jeho zámer, aby človekovi bolo už na zemi dobre. Tak je to vyjadrené vo  Svätom písme: „Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ (Gn 2,18)

Túžba mať sa dobre je vlastná každému človekovi. Je to túžba, ktorú do človeka vložil sám Boh. Práve rodina je to miesto, kde má človek nájsť a zažiť ľudské šťastie, kde mu má byť dobre. Človek môže nachádzať dobro aj mimo rodiny, ale najlepšie podmienky a najväčšie predpoklady mu ponúka život v rodine. Výstižne to vyjadruje naše slovenské príslovie: „Všade dobre, doma najlepšie!"

Preto toľko rečí o rodine. Je treba robiť všetko pre záchranu tohto vzácneho daru.

Boh stvoril človeka, korunu stvorenia a jeho správcu, ako jednotu dvoch osôb – ako muža a ženu. Keď Adam po prvý raz uzrel Evu, vyjadril túto ich vzájomnú jednotu a závislosť nasledujúcimi slovami: Toto je kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. (Gn 2,23). Pisateľ knihy Genezis k tomu dodáva: Preto opustí muž svojho otca a svoju matku a priľne ku svojej manželke a budú jedným telom. (Gn 2,24). To znamená, že pre človeka, teda muža a ženu je prirodzeným, Bohom daným stavom dosiahnuť dokonalej vzájomnej jednoty a spoločenstva duše a tela v láske.

Tragédiou ľudského rodu je, že sa človek nechal oklamať diablom, ktorý mu zo závisti a v nenávisti k Bohu a jeho stvoreniu našepkáva, že vlastne Boha vôbec nepotrebuje, že sa môže stať dokonalým a mať plnosť života a radosti aj bez Neho. Človek, stvorený na Boží obraz a naplnený možnosťou dorastať do Božej podoby, vo svojej pýche zneužil dar slobody, ktorý mu Boh daroval, a tak poprel jediný princíp a zdroj svojho života – Boha, svojho milujúceho Stvoriteľa. Vo svojej hrdosti a zaslepenosti sa nazdáva, že on sám môže byť zdrojom života a posadiť sa na Boží trón. Dôsledkom tohto chybného rozhodnutia našich prarodičov, ktoré nazývame prvotným hriechom a ktoré každý z nás vo svojom živote toľkokrát opakuje, je rozpad, zúfalstvo, bolesť a predovšetkým duchovná aj telesná smrť, nie ako akýsi Boží trest, ale ako prirodzený dôsledok tohto mylného rozhodnutia a konania človeka.

Hriech našich prarodičov však priniesol ešte jedno nešťastie – ohrozenie a rozpad ich vzájomnej jednoty, ku ktorej ich Stvoriteľ povolal. Muž a žena si prestávajú dôverovať a sebecky sa navzájom obviňujú z katastrofy, ku ktorej došlo. Hriechom zatemnený Adam viní zo svojho pádu svoju ženu a dokonca aj samotného Boha, keď Mu trúfalo vraví: Žena, ktorú si mi dal, aby bola so mnou, tá mi dala zo stromu, a jedol som (Gn 3,12). Muž a žena zlyhávajú vo svojom povolaní vytvárať spoločenstvo a jednotu duše a tela v láske, a stávajú sa do seba zahľadenými a uzatvorenými jednotlivcami. Do svojho spoločenstva vpustili kohosi „tretieho“, neprajúceho nepriateľa, diabla, ktorý rozdeľuje ľudský pár na dve nepriateľské a vzájomne súperiace biologické pohlavia. Po celé stáročia, aj dnes, spolu muži a ženy bojujú a súperia a niet nikoho z ľudí, kto by ich zmieril a opäť zjednotil. Priepasť medzi mužom a ženou naďalej zostáva a prehlbuje sa. Nemôže ju prekonať ani moderná a módna psychológia; nepomáha filozofia a nepostačujú emócie; sexualita vo svojich sebeckých prejavoch len prehlbuje vzájomné odcudzenie, ktoré vedie ku krachu vzťahov aj manželstiev.

Tragédia rozpadu jednoty ľudského páru sa týka samotnej podstaty bytia človeka, pretože hriech roztrhol jednotnú ľudskú prirodzenosť na dve znepriatelené časti. Všetci potomkovia prarodičov teda stoja pred otázkou, s ktorou sa musí každý z nás vyrovnať: ako sa môže uzdraviť ľudská prirodzenosť, naša roztrhnutá a rozdelená existencia, a ako sa môže znova stať spoločenstvom lásky a jednotou duše a tela?

Jedinou zmysluplnou odpoveďou pre kresťana, ktorý si nevybral rehoľný, alebo celibátny spôsob života ako cestu hľadania a obnovovania spoločenstva s Bohom a ľuďmi, je manželstvo, uzatvorené v Cirkvi. Manželstvo, do ktorého muž a žena vstupujú liturgickým slávením cirkevného sobáša, je sviatosťou, svätým Tajomstvom: je totiž naplnené cez Božie uzdravujúce požehnanie je novou možnosťou bytia. Spasiteľ ako Nový Adam sám žehná manželskému páru a obdarúva ho svojou Božskou silou – milosťou, ktorá lieči zranenia a uzmieruje protiklady. Bohočlovek Ježiš Kristus jediný môže opäť zjednotiť to, čo bolo ľudským hriechom rozdelené. Sviatostné manželstvo nie je iba jedným z mnohých požehnaní, nie je len akousi modlitbou spoločenstva Cirkvi za novomanželov, ale konkrétnym vyliatím Božej uzdravujúcej a posväcujúcej milosti na spoločný život muža a ženy, ktorí sú ako členovia Cirkvi údmi Kristovho Tela.

Ak má manželstvo muža a ženy napĺňať svoj posväcujúci zmysel a nemá sa po istom čase, keď city ochladnú a prídu prvé ťažkosti, stať znova len vzájomným súperením a nevraživosťou, ktoré prehlbujú rozdelenie v ľudskej existencii a vedú k osobným, rodinným a spoločenským tragédiám, je pre kresťana nemysliteľné, aby bolo uzatvorené mimo Cirkev, pretože mimo Cirkev nie je možné s istotou získať Kristovu božskú milosť. Túto milosť, čiže Spasiteľovu posväcujúcu, zjednocujúcu a obnovujúcu božskú silu, ktorá jediná je schopná uzdraviť roztrhnutú a hriechom doráňanú ľudskú prirodzenosť a prekonať všetky priepasti medzi mužom a ženou, je možné obdŕžať ako drahocenný Boží dar v Cirkvi práve pri cirkevnom sobáši.

Cirkevný, v chráme slávený sobáš teda v porovnaní s civilným, úradným sobášom nie je len akýmsi srdečným prianím úspechu na spoločnej ceste muža a ženy životom, nie je iba podpisom vzájomnej dohody o spolunažívaní, spoločnom majetku a výchove detí, nie je spoločensky dovolenou formou intímneho života, nie je len lacnou všeobecnou radou, ako byť navždy šťastný. Cirkevný sobáš je Božie požehnanie ľudskému páru, je reálnym darom Kristovej obnovujúcej a uzdravujúcej milosti mužovi a žene na samotnom počiatku ich spoločného putovania životom, ktoré nazývame sviatosťou manželstva.

Bolo by nesprávne si myslieť a očakávať, že samotný akt uzatvorenia cirkevného sobáša je zaručenou vstupenkou do raja, kde sa manželia nestretnú s žiadnymi ťažkosťami. Áno, počas cirkevného sobáša novomanželia získavajú ako drahocenný Boží dar Kristovu uzdravujúcu a obnovujúcu milosť, avšak o tento dar je treba sa starať a zároveň ho aj zveľaďovať a rozvíjať. Božia milosť je závdavok nového života, je kvasom, ktorý môže premeniť ľudskú existenciu, ale iba ak to manželia Bohu dovolia vo svojej slobode, ktorú Boh vždy rešpektuje, a rozhodnú sa s ním na svojej spáse, čiže na obnoveniu plnosti dynamiky svojho bytia a Bohom daných možností spolupracovať. Ak však manželia nedovolia daru Božej milosti vyklíčiť a priniesť ovocie, ak premrhajú tento poklad a životodarný potenciál neusporiadaným životom, príde chvíľa, kedy pocítia, že sú tohto daru zbavení. Potom sa znovu objavia prastaré problémy rozdelenia a disharmónie, ktoré zvyčajne vedú k dráme odcudzenia a tragédii rozvodu. Cirkevný sobáš je teda len počiatkom spoločnej cesty, na ktorej sa muž a žena spoločne učia deň za dňom, krok za krokom a uprostred hlboko, hlboko rozdeleného sveta s pomocou Božej milosti prekonávať svoj osobný egoizmus, a tak obnovovať hriechom stratenú jednotu ľudskej prirodzenosti.

Sviatosť kresťanského manželského života však obsahuje ešte jeden významný rozmer - spoločenstvo Cirkvi. Manželia nie sú na svete sami, ale ak sa uzatvoria len do vlastného vzťahu, hrozí im, že sa ocitnú mimo reálny život a dostanú sa do nezdravej závislosti a obmedzujúcej izolácie. Ta sa nakoniec pre obidvoch stane väzením, z ktorého sa budú zúfalo snažiť uniknúť aj za cenu vzájomného zraňovania sa a následnej tragédie rozpadu manželstva. Pre kresťanských manželov je teda dôležité, aby tajomstvo spoločného života prežívali v konkrétnom spoločenstve s tými, ktorí rovnako zmýšľajú, ktorí vyznávajú tie isté hodnoty, ktorí kráčajú po tej istej ceste k rovnakému cieľu a ktorí sa môžu navzájom podporiť a posilniť. Takýmto spoločenstvom je Cirkev, kde sa všetci jej členovia, ľudia rozdielnych pováh a schopností, stávajú údmi jedného Kristovho Tela; údmi, ktoré v sile a moci Ducha Svätého vytvárajú nádhernú harmóniu živého organizmu. V Cirkvi sú ľudia účasťou na jej vnútornom tajomnom - sviatostnom živote pôsobením Božej milosti očisťovaní, premieňaní a uzdravovaní. Práve v Cirkvi získavajú muž a žena pri obradoch sobáša Božie požehnanie - dar Kristovej uzdravujúcej milosti na počiatku svojej spoločnej cesty životom. Aby však tento dar priniesol plody, je treba sa oňho starať a rozmnožovať ho, čo je možné iba prostredníctvom aktívneho života manželského páru v Cirkvi.

Ako je teda možné Božie požehnanie, ktoré novomanželia dostali pri obradoch sobáša, v Cirkvi konkrétnym spôsobom rozvíjať? Predovšetkým spoločnou účasťou na Eucharistii, čiže spoločným prijímaním Eucharistie. Slávenie Eucharistie – obety nášho Pána je pravou podstatou Cirkvi a zmyslom jej existencie. Prijímanie Eucharistie človeka obnovuje, uzdravuje a premieňa; sväté Prijímanie bytostne spája kresťana s paradoxom oživujúcej smrti a triumfom zmŕtvychvstania Krista. Eucharistia vytvára to najbližšie a najdokonalejšie spojenie medzi človekom a Bohom, no aj medzi ľuďmi navzájom, a to dokonca naprieč časom a priestorom - je prielomom do prichádzajúceho Božieho Kráľovstva, kde prostredníctvom spoločnej účasti na jednej a tej istej Pánovej Hostine mizne reálna aj pomyselná vzdialenosť medzi ľuďmi a ich životmi. Eucharistia je sviatosťou spoločenstva, v ktorej sa rozdielne povahy a osobnosti, často protichodne zamerané, stávajú bratmi a sestrami. Nič tak nezbližuje manželov práve ako ich spoločná účasť na Eucharistii, ktorá stavia ich snahu o vytváranie jednoty duše a tela v spoločenstve lásky na konkrétny, pevný základ - na samotného Boha. Preto je potrebné a dobré, aby manželia často, pravidelne a predovšetkým spolu pristupovali k svätému Prijímaniu.

Ďalším dôležitým zdrojom Božieho požehnania, ktorý sa manželom otvára prostredníctvom ich aktívneho života v spoločenstve Cirkvi, je sviatosť - tajomstvo pokánia. Všedný život so sebou nesie mnoho situácií, kedy sa manželia navzájom môžu zraniť a ublížiť si. Prekračovať ohraničenosť vlastného ja, stretávať sa v láske s druhou osobou, bojovať so svojim sebectvom, učiť sa žiť ako jednota dvoch často toľko odlišných osôb - to je tŕnistá cesta, na ktorej sa manželia len ťažko vystríhajú chýb, omylov a zlyhaní. Bez schopnosti odpustiť si a bez ochoty stále a znova začínať a objavovať nové dimenzie a možnosti spoločného života asi manželia ďaleko nedôjdu. V sviatosti - tajomstve pokánia kňaz vyhlasuje v Božom mene odpustenie všetkých hriechov a zlyhaní kresťanovi, ktorý sa chce kajať, čiže neustále meniť svoj život a spôsob zmýšľania tak, aby bol v súlade s Božím plánom pre človeka; v sviatosti pokánia sám Boh vo svojej láske k nám roztrháva púta hriechu a rôznych závislostí a vracia človeku dar slobody a života, o ktorý sa sám pripravil. V tajomstve pokánia, ktorému musí predchádzať podľa Spasiteľových slov odpustenie „našim vinníkom“, k Bohu a k sebe navzájom nachádzajú novú cestu aj manželia.

Často sa stáva, že manželstvo chcú uzavrieť dvaja ľudia, muž a žena, ktorí sú pokrstení, ale každý z nich patrí do inej Cirkvi. Prípustné sú iba manželstvá, keď obaja patria do katolíckej Cirkvi. Ak sa príslušnosť k Cirkvi odlišuje, k uzatvoreniu manželstva je potrebný dišpenz. Vydáva ho diecézny biskup. Povolenie môže byť vydané iba za určitých podmienok: Ten, kto je katolík v tejto dvojici musí vyhlásiť, že odstráni nebezpečenstvá odpadnutia od viery a sľúbi, že urobí všetko pre to, aby deti boli pokrstené v katolíckej cirkvi a v nej aj vychovávané. Pokrstený v inej cirkvi – nekatolík je oboznámený a berie na vedomie prísľub a záväzok svojho nastavajúceho životného partnera katolíka. Obaja majú byť poučený o cieľoch manželstva a nemôžu ich vylučovať. Takéto vyhlásenie sa uskutočňuje pred dvomi svedkami a kňazom, a je zaznamenané v snúbeneckom protokole. Miešané manželstvo sa uzatvára pred kňazom a dvoma svedkami. Cirkevné právo zakazuje pred slávením manželstva ako i po ňom ďalšie slávenie toho istého manželstva pri ktorom sa vyjadruje manželský súhlas, teda nekatolícky obrad uzatvorenia manželstva.

Existuje jedno ruské príslovie: „Keď ideš do boja, pomodli sa raz. Keď ideš na more, pomodli sa dvakrát. Ale keď sa ideš ženiť, pomodli sa trikrát." Toto príslovie nám chce povedať, že manželstvo je omnoho ťažší podnik ako vojna alebo cesta po mori. Bez Božej pomoci to nepôjde. Určite príde okamih, keď manželia budú musieť uznať ako tí v evanjeliu o zázraku v Káne Galilejskej, že víno sa minulo, že víno čisto prirodzenej náklonnosti sa minulo a potrebujeme Božiu Lásku, Ducha Svätého. Aj preto, je kresťanské manželstvo sviatosťou, lebo len Kristus v nás môže urobiť tento zázrak. I preto je potrebné nežiť svoje manželstvo len z čisto ľudskej sily, ale prijať Boha, ktorý prichádza ako Ženích. Na záver jeden citát z prvokresťanskej doby o manželstve: „Ako mám dostatočne vykresliť šťastie onoho manželstva, ktoré cirkev spája, obeť posilňuje a požehnanie pečati, ktoré oznamujú anjeli a ktoré uznáva nebeský Otec? Aký je to pár: dvaja veriaci s jednou nádejou, s jednou túžbou, s jedným spôsobom života, v jednej službe! Obidvaja sú deťmi toho istého Otca, obidvaja služobníkmi jedného Pána: nič ich nerozlučuje ani v duchu, ani v tele, naopak sú skutočne dvaja v jednom tele. Kde je jedno telo, tam je tiež jeden duch." (Tertulian).